Karneval 1988-1997
V karnevaloch (Benátky 1994 - 97 a Ústav sociálnej starostlivosti na Patrónke 1988 -93) nerezonuje len ľahkosť bytia, ale i ťaživé bremeno životných strastí, v ktorých karnevalový ošiaľ je posunutý do trpkých, kruto existecionálnych rovín. Karnevalová činnosť zachytená na fotografiách je motivovaná katarznou snahou po materializácii ilúzie a ideálu. Maskovaním sa tu človek v konečnom dôsledku odhaľuje, uvoľňuje a očisťuje. Tieto dve odlišné skupiny ľudí s neobyčajne príbuznou podobou, relativizujú pojem normálnosti a nenormálnosti. Sú nepriamim poukazom na to, čo je na človeku a na jeho podstate všeobecne ľudské. Karnevalový súbor hovorí o dôstojnosti a sebaúcte, o možnostiach ľudskej existencie. Ludikatívny princíp v neprehliadnuteľnej, závažnej miere určuje povahu konania človeka i sociálne vzťahy a je nevedomou ľudskou psychickou potrebou človeka „Homo ludens“ (Človek hravý).
Jozef Ridilla
