O tvorbe

Václav Macek

V tvorbe Jozefa Sedláka ako spiritus movens a základný charakteristický znak štýlu funguje hlbinná výrečnosť svetla, súvislosť reči svetla s paradoxnou či tajomnou podstatou ľudskej existencie. V spodných vrstvách Sedlákovej poetiky zaznieva ozvena Platónovej filozofie – človek nepozná iné než svet tieňov a skutočne reálny svet ideí mu ostáva nedostupný.

O Sedlákovej metóde sa dá hovoriť ako o totálnej fotografii – žiadne iné médium či umelecký prostriedok nedokáže urobiť to, čo dosahuje Jozef Sedlák fotografiou. Jeho práce v maximálnej miere strážia realizmus fotografie, jej tzv. kopírovanie reality, aby v konečnom dôsledku budoval vizionársky svet neskutočných situácií a vzťahov. Nádherná, stále prítomná polarita verizmu a nadreálnosti.

To, že niet jasných a definitívnych odpovedí nepodnecuje k pasivite a ľahostajnosti. Naopak, akoby u Sedláka práve neustála neistota o pravdivej po-dobe vecí a ľudí vyvoláva dobrodružstvo neustáleho a neúnavného kladenia otázok, ničím nezničiteľnej túžbe po pravde. Treba však zdôrazniť, že všetko podmieňuje jeho presvedčenie o existencii zmyslu, o poriadku, ktorý je, ktorý bol daný a treba len k nemu preniknúť.

Inscenácia v Sedlákovej tvorbe znamená podobne ako u Kamila Vargu utvorenie obrazu pomocou špecifických fotografických techník. Na rozdiel od Vasila Stanka alebo Tona Stana, ktorí vo fotografii siahajú aj po divadelno-tanečných princípoch tvorby diela , nie je len fotografom, ale aj režisérom. Sedlák konfrontuje diváka s modelom, ktorý je v rozpore s jeho bežnou skúsenosťou, lebo Sedlákova fotografia mu neponúka okamih, ale minúty či hodiny luminografickej akcie – snímanie slabého svetelného zdroja ako prskavka či neón dlhým časom expozície spolu s viacnásobnými expozíciami, pri ktorých sa snímka komponuje z rôznych časových okamihov, rôznych udalostí, aby dospela k ireálnej kompozícii vsugerujúcej reálnu existenciu.

Jozef Sedlák prekryl svet ideí svetom vecí, a tak sa priblížil k podstate. Nie je totiž dogmatik, aby v mene vernosti systému obetoval pravdu okamihu.

Aurél Hrabušický

Súčasná estetická poloha Jozefa Sedláka ukazuje možný spôsob prepojenia dvoch doteraz navzájom viac- menej nezávislých línií jeho fotografickej tvorby. Na jednej strane tu bol koncept fotografie ako adresného, niekedy až tvrdého sociálneho dokumentu o spôsobe života vybraných sociálnych vrstiev, na druhej strane tu bola potreba fotograficky náročnou cestou zhmotniť vlastné fantazmagorické vízie, zaľudnené hybridnými bytosťami.
Ťažisko aktuálneho názoru je zvláštna mixáž inscenovanej, manipulovanej a konceptuálnej fotografie. Autor inscenuje svojich hrdinov – rodinných príslušníkov, známych a priateľov do nepravdepodobných až ireálnych póz, pričom rozdvojuje ich identitu. Postavy, ktoré majú vyžarovať autoritu, umiestňuje na hojdačky a zároveň ich – ešte živé bytosti – spája s balustrovým stĺpom. Napoly žijúce, napoly metamorfované bytosti sa stávajú v svojom druhu pomníkovými hermami. Vo svojej rozdvojenej identite nazerajú na seba z odstupu, zo svojej nestabilnej „rozhojdanej“ pozície: Buď na seba reagujú, alebo si samých seba nevšímajú. Vizualizácia takto ponímaného protikladu hry (presnejšie spomienky na hru) a autority je možná len vďaka autorovmu typickému využitiu prostriedkov fotografickej manipulácie – postupného, lokálneho viacnásobného osvitu, doplneného luminografiou a predĺženým expozičným časom. Náhodilé pozostatky tohto procesu – svetelné stopy, tiene vlastnej tváre premietnuté na pozadie, autor vedome ponecháva v hre. Možno len moment časového posunu, ktorý vedie k usporiadaniu fotografií do diptychov, nie celkom súvisí so zmyslom tohto somnambulského sociálneho dokumentu.

Lucia Lendelová

Jozef Sedlák je jedným z mála slovenských fotografov, ktorým je rovnako blízka ako dokumentárna, tak aj výtvarná fotografia. Jedna časť jeho tvorby sa viaže k životu handicapovaných či opustených ľudí žijúcich v ústavoch, ktorých citlivo približuje bežnému divákovi, väčšinou nemajúcemu priamu skúsenosť s daným prostredím. Druhá línia, po ktorej rozvíja svoje dielo, by sa dala nazvať výtvarnou. Jozef Sedlák opúšťa reálny priestor vonkajšieho sveta a vo svojom ateliéri inscenuje podivné kompozície postáv a symbolických predmetov (napríklad lebky), ktoré ozvláštňuje a umocňuje vizuálnymi efektami ako rozostrenie, zmnožovanie alebo kresba svetlom. Svet, ktorý takto vzniká, je akousi snovou predstavou, založenou na reči symbolov.

Nemenej významnú úlohu na fotografiách Jozefa Sedláka zohráva detail, pohľad, gesto. Fotografia nasnímaná z konkrétneho zorného uhla vytvára obrazové pole so špecifickými vlastnosťami a jedinečným vzťahom k divákovi.
Médium fotografie, ktoré je schopné reálnu skutočnosť meniť na symbolickú, môže zároveň otvárať divákovi oboznámenému s rečou týchto symbolov – nový, hlbší a rýdzejší svet, ukrytý pod sivou škrupinou reality. Význam „fotografickej kroniky“ tkvie predovšetkým v tom, že autor vizuálnym jazykom približuje život. Ukazuje, že skutočný portrét človeka jeho fyzickú podobu presahuje.

Duane Michals

Fotografia je tradične spôsobom pozorovania. Fotograf vidí život ako jedinečný okamih, vnímaný objektívom fotoaparátu. Preňho je to predstava „tam“, ktorú treba zväčniť. A pri troche šťastia môže zachytiť „rozhodujúci okamih“, ten jedinečný moment, keď všetky prvky nejakého náhodného stretnutia vytvoria perfektne vyváženú fotografiu. Fotograf je považovaný za večného voyeura, cestujúceho po svete, zachytávajúceho pravdu reality na kúsok filmu.

Niektorí nachádzajú skutočnú podstatu reality v samotnom zobrazovaní pozorovateľných faktov. Zaznamenávajú inú skutočnosť neviditeľnú, imaginárnu, sny a všetky prechodné pocity, ktoré sa nás dotýkajú.

Neviditeľné možno len predpokladať, vymyslieť, jeho zdroje sú v podvedomí, v mysli, nie pred očami. Sme teraz v kráľovstve poézie a Jozefa Sedláka. Nenachádza fotografie, skôr ich tvorí tak, ako spisovateľ píše román.

Využíva všetky možnosti kamery na čarovanie s obrazmi podobne, ako kúzelník používa klobúk, aby vyčaril zajaca. Postavy sú zdvojované ako v zrkadlovej sieni. V Sedlákových fotografiách sa odohráva tichý rozhovor, problémy zostávajú nevyriešené. Divák je skôr rozrušený ako uspokojený. Vášne sú naznačené. Medzi týmito fotografiami možno nájsť motívy, ktoré naznačujú hlbšie možnosti.

Andrea Boldišová

Súčasnú interpretáciu posmrtného portrétu prezentuje Jozef Sedlák vo svojom projekte vizuálnej úvahy pod názvom „(svätí)“ (2014). Predstaviteľ strednej generácie súčasnej slovenskej fotografie reaguje na viaceré náboženské motívy. Podľa slov autora ide o projekt spomínania a reflexie života. Dotýka sa statusu svätosti, ktorý má prísny procesný základ v kresťanskej liturgii a cirkevnom práve. Jozef Sedlák vyzdvihuje myšlienku symbolického významu glorioly, ktorý vyjadruje zavŕšenie fyzického a pokračovanie duchovného príbehu človeka. Podobne ako pri posmrtnej maľbe, Sedlák reaguje na posolstvo „dobra“ v kontexte smrti. Fotografie autorových blízkych, známych a rodiny predstavujú metaforický obraz svätosti, pričom nie sú interpretované len dominantným posmrtným portrétom, ale aj mozaikou banálnych záberov zo života, bezprostredného spomínania na blízkeho človeka. Fotografie predstavujú formu konceptuálneho dokumentu spojenú s postprodukčnou úpravou.

Petra Cepková

Jozef Sedlák v kontexte súčasnej doby fotograficky charakterizuje portréty katolíckeho a evanjelického farára v sakrálnych priestoroch. Predstavuje nám dva svety, ktoré sú duchovným a kultúrnym stredom obce Hybe. Ale nie sú to len oni, kto vytvára tieto vnútorné každodenné svety. Sú tu ľudia a veci, z ktorých sa skladá mikrokozmos Hybe. Forma mozaiky alebo skladačky je pre autora nositeľom tejto myšlienky, kde naplno môžu vyznieť vzájomné súvislosti medzi magickými podobenstvami.