Sestry sv. Kríža (Fašiang) 1984
Ľudia, klienti, priestory a múry ústavov sociálnej starostlivosti boli pred obdobím 89. uzavreté pre bežného človeka a predstavovali v ére reálneho socializmu spoločenské tabu, čiže niečo „negatívne“ a „nepotrebné“ čo sa musí skrývať. Pozmenený biblický citát: „Kto nechce pracovať, nech ani neje“, si politickí mocipáni a ideológovia prispôsobili a zkrátili na: „Kto nepracuje, ten nech ani neje.“ Doslova fyzické a mentálne vylúčenie a vytesnenie zo spoločnosti sa nedotýkalo len klientov ústavov, ale aj zdravotného personálu, ktorý väčšinou tvorili členky v 50. rokoch zrušených rehoľných spoločností. Fotografie rehoľných sestier cez fašiangovú zábavu, odkazujú na zmysluplný, prirodzený a radostný rozmer ich života v neosobnej štátnej inštitúcii, ktorý napriek tomu, že bol skrytý, predstavoval pre režim nebezpečnú a konšpiračnú hrozbu. Rehoľné sestry sa delili na oblečené - oficiálne a neoblečené, ktoré napriek hrozbe odhalenia, inkognito vstúpili do rádov a spolutvorili tzv. podzemnú cirkev na Slovensku.
